Daj prednosť v jazde

Autor: Maria Garabasova | 13.9.2017 o 12:46 | (upravené 17.9.2017 o 22:52) Karma článku: 10,50 | Prečítané:  8888x

Keď som bola malá, otec mojej najlepšej kamarátky nám vždy hovoril: "Keď pôjde auto, ktoré má hore nápis, utečte od cesty čo najďalej. Ak sa dá, skočte do najbližšieho garáda." 

To, pred čím nás chcel ochrániť, som pochopila neskôr. Nápis na aute bol totiž AUTOŠKOLA.

V minulom storočí až toľko aút nejazdilo, myslím si, že bol veľký vizionár.
Vodičák som si robila na Slovensku, ale jazdila som veľmi málo a neskôr vôbec.

 Presťahovali sme sa, mať auto a jazdiť je nevyhnutnosť. Všetky ihriská, pamiatky, more, aj hory sú dosť ďaleko a doprava vlakom alebo autobusom je pre viacčlennú rodinu podstatne drahšia a komplikovanejšia, ako doprava autom.

Začiatky bývajú ťažké. Jazdenenie na opačnej strane mi až taký problém nerobí. Horšie to je so zaradením sa do správneho pruhu a predbiehanie. Na najvyššej priečke náročnosti stoja kruhové objazdy.

Hovorí sa, že Briti nevedia jazdiť, nepoznajú dopravné predpisy a ak nejdú semafóry, sú totálne odrovnaní. Všetko, čo sa hovorí je svätá pravda a nám, začínajúcim vodičom, to nesmierne uľahčuje život.

Minule som mala opäť problém zaradiť sa do správneho pruhu. Muž už potil krv, deti kričali "nehádajte sa!", ja som kŕčovite držala volant a zdalo sa mi, že všetky semafory svietia naraz a v tom strese som nevedela rýchlo odhadnúť, ktorý je asi ten môj. 

Muž kričal choď a zaboč, čo už bolo na mňa moc, lebo som stále mala pocit, že tá červená, čo svieti je moja. Zastavila som v strede križovatky, všetci už mali zelenú, ale premávku som blokovala tak, že v podstate nemohol ísť nikto. Už mi bolo do plaču a chcela som vystúpiť a nechať to všetko na ceste, ale pohľadom som zavadila o vodiča naproti.

Sedel v aute a v tvári mal výraz, ktorý vyjadroval myšlienkový pochod v jeho hlave. Riešil, či si má dať kolu a pukance, alebo si vybaviť veci na mobile, kým sa rozhodnem, ktorá zelená je moja.
Nikto na mňa netrúbil ani nevykrikoval. Nechali ma vyriešiť si túto zúfalú situáciu v pokoji a s pochopením. Po každom takomto prešľape si vodiči potom mávajú na znak vďaky. Šoférovať, vybrať zákrutu a konečne sa odpratať z križovatky už bola pre mňa taká zdrvujúca kombinácia, že mával za mňa muž. Dobre, že som nevidela ako sa pritom tváril, lebo už len to, že šoférujem, je veľká skúška nášho manželstva.

Ak slovenskí vodiči dokázali dočítať až potiaľto, určite už na moju adresovali množstvo nelichotivých komentárov, možno si ich niektorí nebudú schopní nechať iba pre seba a podelia sa o ne so mnou v diskusii, ale som na to pripravená.
Keď uháňam rýchlosťou 20 miľ za hodinu a široko ďaleko nie je nikto, koho by som mohla ohroziť, mám čas sa zamyslieť. 

Cesty sú tu veľmi úzke, olemované stromoradím, ktoré vytvára prekrásne zelené tunely. Ak ideme dvaja, väčšinou sa neobídeme, jeden z nás musí kúsok uhnúť a na chvíľu zastaviť. Majú na to vymedzené malé plochy popri ceste. Vždy si dajú prednosť a ako som už písala vysšie, zakývajú si. Je to veľmi milý zvyk a rozmýšľam, ako by sme mohli takýto spôsob komunikácie zaviesť aj u nás.

Nápis SLOW, ktorý je obrovskými písmenami napísaný na ceste pri každej prudšej zákrute, privádza môjho muža do šialenstva. Snažím sa jazdiť podľa predpisov a tak vždy spomalím. Bezvýsledne mi vysvetľuje, že ten nápis tam nie je pre mňa, ale pre ľudí, ktorí idú aspon sedemdesiatkou. Asi má pravdu, ale nemôžem si pomôcť.

Keď pozerám správy, v každých krimi novinách je správa o tom, ako sa niekto zabil pri náraze do stromu. V záberoch je väčšinou iba jeden strom, ktorý za tieto smrteľné nehody môže. Cesta je široká a prehľadná.

Tu nevidim nič. Niekedy ani dopravné značky, čo asi nie je až taký problém, pretože ich aj tak väčšina ľudí nepozná.

Jazdí tu veľmi veľa ľudí vo veku od sedemdesiat do osemdesiat rokov. Jazdia mojou rýchlosťou, tak sa málokedy stane, že mám svoju vlastnú kolónu.

Rodiny majú päť, šesť detí, sedemmiestne auto je nevyhnutnosť. Tiež jazdia pomaly, veď kto by chcel mať na svedomí zrážku s plným autom malých detí.

Keď idem ráno do školy, zabávam sa na kruhovom objazde. Teda v prípade, že na ňom netrapoším ja. Ak nevedia, kto má ísť, čo väčšinou nevedia, všetci stoja. Mávajú si, nech ide on, alebo on, alebo najlepšie ona, lebo žená má prednosť, čo tam po pravidlách pravej ruky. Alebo ľavej?

Jaroslav Dušek niekde hovoril, že ak chcú, aby ľudia jazdili bezpečne, mali by sa do aút namiesto airbagov montovať meče. Že až vtedy by boli ľudia ochotní jazdiť opatrne.

Niekedy mám pocit, že sa až tak nemýlil. Úzke cesty, veľa stromov, mnoho vodičov v dôchodkovom veku, mnoho začínajúcich vodičov a matiek s plným autom detí ich asi naučili jazdiť opatrne a ohľaduplne.

Diaľnica je pre mňa ešte na dlhý čas cesta zarúbaná. Stačí mi, ak si zájdem sama do obchodu, po deti do školy, alebo ku kamarátke, ktorá býva neďaleko. 

Naše staré múdre porekadlo hovorí, ponáhľaj sa pomaly. Je lepšie prísť niekam o desať minút neskôr, ako neprísť vôbec.
Vodičom zdar a tým začínajúcim zvlášť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Policajti, kresťania a teraz aj moslimovia. Džihádisti chcú rozvrátiť celý Egypt

Egyptská vláda si na boji s terorizmom buduje moc.

SVET

Teroristi útočili v egyptskej mešite, zabili najmenej 235 ľudí

Bombový útok smeroval na členov bezpečnostných síl.

KOMENTÁRE

Richter je len začiatok

Intelektuálny a marketingový trust Smeru momentálne pracuje na revitalizačnom programe.


Už ste čítali?