Brázdim pobrežia Španielska, Izraela, Slovenska, cez ktoré by som potom prešla do Chorvátska...hľadám hotely, atrakcie, kúpaliská, balamutím deti a naozaj sa teším.
Ako rok plynie a deň sa predlžuje, moje odhodlanie opadáva, predsavzatia, že tento rok už naozaj niekam pôjdem, stroskotávajú.
Nemám rada horúčavy, veľa ľudí, kúpaliská, lezú mi na nervy aj rybky v akváriu. Tlačenice pri pamiatkach, čakanie na letiskách, batožina, všetko mi vadí.
Začínam neskromne hľadať rezorty, kde budem iba ja.
Bude tam teplo, ale nie horúco. Budem tam mať hory aj more. A nesmie chýbať les, v ktorom môzem ísť na huby alebo čučoriedky. Budú tam milí ľudia a bude tam pohoda.
Keď prejdem celý atlas sveta zistím, že všetko, po čom moje srdce piští mám tu, pod nosom. Nemusím ani opustiť ostrov.
Vždy keď si myslím, že Severné Írsko a Írsko už mám zbehané a nič ma neprekvapí, nájdem miesto, ktoré ma vyvedie z omylu.
Tráva je gýčovo zelená, ovce a kravy sa pasú, prší aj desaťkrát do dňa, ale ak sa naučíte správne modliť, pršať prestane práve vtedy, keď to potrebujete. Naozaj, mám to odskúšané.
Severné Írsko žije Games of Thrones a ja s ním. Keď hľadám miesta, ktoré odporúčajú cestovné agentúry a práve tam sa mi ísť nechce, nájdem aplikáciu GOT a chodím po hradoch, jaskyniach a plážach.
Vždy tam nájdem spriaznené duše, ktoré majú oblečené kožušinové plášte alebo partiu ľudí, ktorá zborovo spieva úvodnú zvučku.
Keďže Írsko nemá štyri ročné obdobia, ale iba jedno, dobre, tak dve, jar a jeseň, dá sa výletovať celý rok a na letné prázdniny už toho veľa neostáva.
Ale tento zelený ostrov nikdy nesklame. Prekvapí, ohúri, vyrazí dych.
Naposledy ma takto dostali Stairway to Heaven, drevené schody vystavané na mokrých rašeliniskách.Video na youtube bolo ohromujúce, napriek tomu som toto kardio cvičenie dosť dlho odkladala.Púšťala som si ho stále dookola a opakovala si, že to zvládnem, musím. Jednoducho sa tam vytrepem, aj keby som mala dušu vypľuť.
Prejsť 8km a potom vyšľapať množstvo schodov s mojou kondíciou..no neviem, neviem...
Výstup som zvládla. Prekvapivo ma ani tak neboleli nohy ako líca. Spomenula som si na kráľovnú Alžbetu, ktorej vo filme The Crown pichal lekár do líca injekcie, pretože sa musela počas celej tour usmievať a mala z toho zápal lícového svalu. Tiež som k tomu mala nábeh. Íri sa usmievajú do bezvedomia a v horách je to ešte horšie, tu sú naladení ešte pozitívnejšie. Ja, dieťa slovenské, na to jednoducho nie som zvyknutá.
Výlet to bol prenádherný. Srdce sa mi za to jedného dňa, dúfam ,poďakuje.
Kúpanie na ostrove má tiež svoje špecifiká. Väčšinou pri sebe nemáme plavky. Keď ideme k moru, nebo je zamračené a fúka studený vietor. Otázka teda je, či si vezmem aj vetrovku alebo mi bude stačiť mikina a nie to, či si vezmem bikiny alebo celé plavky.
Ale aj more vie prekvapiť. Mraky sa rozostúpia a my si s nadšením vyzúvame topánky. Bosí kráčame po nábreží, prestávame sa čudovať kúpajúcim sa deťom, voda nie je až taká studená. Dvojičky sú aj tak celé mokré a kúpu sa v tom, v čom sme prišli. V šatách, kraťasoch, teplákoch. Ľuďom naokolo je to jedno. Nie len tak akože, im je to naozaj jedno.
Sánkovať sa dá aj v lete. Na budúci rok im určite kúpim surf.
Íri žijú vonku. Či prší, fúka alebo padá sneh, parky sú plné ľudí. Grilujú, kúpu sa, hrajú sa na ihriskách. Behajú, surfujú, bicyklujú, smejú sa. Ich radosť zo života je nákazlivá.
Leto pomaly končí, dni sa krátia. Stíham ešte vybehnúť na pašerácky chodník a kochať sa západom slnka.
Ak máte rovnakú dovolenkovú diagnózu ako ja, nezúfajte. Niekedy naozaj platí, všade dobre...
