Čím chceš byť, keď vyrastieš?

Autor: Maria Garabasova | 26.5.2017 o 19:30 | Karma článku: 7,12 | Prečítané:  492x

Vonku je nezvyčajne horúco, testy sú našťastie dopísané, pomaly doklepávame školský rok a mne sa čoraz nástojčivejšie vynára otázka, čo ďalej.

Na Slovensku som to mala jednoduché. Vždy som mala prehľad o tom, ako sa moje deti učia. K dispozícii boli známky, poznámky s výkričníkmi aj bez, s pointou aj bez pointy, rodičovské v stanovenom termíne, aj mimo stanoveného termínu. 
 

Ale čo tu? Známky žiadne a rodičovské raz do roka. Bez písaniek a  kníh som vydaná napospas  referenciám mojich detí a záverečnému hodnoteniu.
O čom sa učia som zisťovala  z písania domácich úloh, niečo z písania piatkových testov, niečo z rodičovského a niečo zo zážitkov, o ktorých mi rozprávali, keď prišli zo školy. To, že majú  zemepis som zistila náhodou. Syn mi vytešený povedal, že sa učili o Slovensku. Učiteľ vraj nevedel dobre vysloviť slovo Bratislava. Povedal mu, že musí viac trénovať výslovnosť, lebo on sa musel tiež s anglickou výslovnosťou vytrápiť. Čo na to povedal učiteľ som sa nedozvedela.

"Mami, test z dejepisu som napísal dobre, všetky otázky som vedel!" Táto informácia ma tiež zaskočila. Na Slovensku máme dejepis dvakrát do týždňa a preberáme rôzne učivo. Tu je dejepis tématický. Minulý rok sa učili o druhej svetovej vojne celý školský rok. Stihli na túto tému urobiť aj divadelné predstavenie.

Tento rok mali Egypt. Počas školského roka  vyrábali papyrus, piekli egypský chlieb a učili sa napísať svoje meno hieroglyfmi. Dejepis sú pre mňa roky, letopočty, mená významných panovníkov, dobre napísané poznámky, niečo, čomu ako rodič rozumiem. Tu je dejepis predmet, ktorý je iba medzi žiakmi a učiteľom. My rodičia sa tým nemáme ako zaoberať. Neviem, či našťastie, alebo bohužiaľ. Uvidím na vysvedčení.
O pár týždňov ukončia piatu triedu a zlaté časy pomaly skončia. Treba sa poobzerať po strednej škole. Máme síce ešte dva roky, ale tie sú pri výbere strednej školy rozhodujúce. 
Moja rodičovská ctižiadostivosť ma máta po nociach. Chcela by som, aby študovali na Cambridge, alebo na Kráľovskej univerzite alebo na akejkoľvek vynikajúcej univerzite. Veď, kto by nechcel.
Deti mám dve v rovnakom ročníku. Dcéra sa učí dobre, ale nemá ambície byť ministerkou vnútra. Rada spieva, kreslí a najnovšie ju po rozhovoroch s hluchonemou pani, ktorú pozvali na besedu do školy, fascinuje posunková reč. Trénuje aj doma. Chcela by byť učiteľka, možno raz aj bude.
So synom to bude horšie. 
Škola ponúkla program, ktorý obsahuje doučovanie doma pomocou CD. Objednali sme si ho pre istotu, ak by sme niekedy potrebovali deťom s niečím pomôcť a na druhú stranu, cédečok s angličtinou nikdy nie je dosť. 
Objednávku nám doručil pán, ktorý krátkym rozhovorom s deťmi zisťoval, na akej úrovni vlastne sú a odkiaľ treba začať. Vyskúšal syna a skonštatoval, že je veľmi múdry. Pýtal sa ho, čím chce byť. Syn odpovedal, že youteberom. Pán sa zasmial a hovorí: "Nechcel by si byť napríklad lekár alebo právnik?" Syn pokrútil hlavou a povedal:" Nie, nechcem. To môžu robiť ostatní spolužiaci, nemusím všetko robiť sám." Tak sme sa na seba s pochopením pozreli a povedali sme si, že možno z toho jedného dňa vyrastie.
No a je to tu. Čo ak z toho nevyrastie? Čo ak naozaj bude youtuber? Čo ak sa mi rozplynú moje sny o vynikajúcej univerzite? Čo ak nevyužije svoje nadanie? 
Na druhej strane moje materinské srdce piští pri každom pohľade na neho, keď behá s telefónom a robí videá. Sústredený na prácu, na najlepší záber, na najlepšiu tému. Vtedy si poviem, že to nejdem riešiť. Ak má byť youtuber, tak nech je najlepší.
Ak momentálne netočí videá, veľa športuje. Mal obdobie, keď veľmi chcel medailu. Zbadal ju v obchode a nedokázal z nej spustiť oči. Vysvetlili sme mu, že medaily sa nekupujú. Tie si musí každý vybojovať sám. 
Prihlásil sa na futbal. Získali medailu a hrdo ju zavesil nad posteľ. "Nakoniec možno bude slávny futbalista," pomyslela som si spokojne. Ale nebude. Medaila je skvelá vec, ale futbalu po škole s chalanmi z triedy sa nič nevyrovná. Pravidelné tréningy zavesil na klinec spolu s medailou. 
Rád tancuje. Prihlásil sa na Hip Hop. Vyhral prvé miesto. Prevzal si cenu, postavil ju na okno a povedal , že tam už nechce chodiť. Tancuje stále  rád a všade, ale nechce súťažiť a venovať tomu všetok svoj voľný čas.
Škola ho baví, fascinuje ho každý nový predmet. Ak ho niečo zaujme, dokáže pri tom presedieť celé hodiny. Číta, hľadá na internete, na youtube, pýta sa, diskutuje. Ale testy v škole píše priemerne. Niektoré výborne, niektoré nie. A zase prichádza moja rodičovská márnivosť. Keby sa viac učil, keby som bola prísnejšia, mohol by mať samé Ačka. Lenže tomu treba obetovať mnoho iných vecí, ktoré miluje a ktoré ho robia šťastným. Už by mi nemohol  vysvetľovať, že mi nezdvihol  telefón, lebo akurát padal zo stromu. 
Byť rodičom je ťažká práca, myslí si moja dcéra a ja s ňou súhlasím. Možno raz bude lekár, možno právnik a možno youtuber. Možno vyštuduje niektorú z mojich vysnívaných univerzít a možno si zbalí batoh a pôjde na cestu okolo sveta. Možno nenaplní moje sny, ale dúfam, že sa mu podarí naplniť tie jeho.
A tak mi neostáva nič iné, iba zavesiť moje ambície na klinec ku synovej medaile, nezblázniť sa z vysvedčenia a tešiť sa zo života. Lebo nech robíme, čo robíme, svoju cestu životom si musia aj tak odkráčať sami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok z utorka bol iný, hackerom nešlo o peniaze

Terčom bola Ukrajina, ale paradoxne aj ruský štátny ropný gigant.

SVET

Trojka Vatikánu prišla, aby ho očistila. Priniesla sexuálny škandál

Austrálsky kardinál Pell čelí ďalším obvineniam.

ŠPORT

Šatan bude generálnym manažérom reprezentácie

Vyberie aj nového reprezentačného trénera.


Už ste čítali?