Prvé rande

Prvé manželstvo mi nevyšlo. Nevadí, stávajú sa aj horšie veci. Ostali mi tri krásne deti, práca a škola, v ktorej som mala dva roky do štátnic. 
Na nové vzťahy nebol čas, na nič nebol čas. Keď mi osud, alebo čo to bolo, privial do života môjho druhého muža, prestala som plánovať.
Mal veľa dobrých vlastností , ale najviac ma očaril tým, že vedel variť, opraviť počítač a urobiť tabuľky v exceli.
Nemali sme budúcnosť, bol veľmi mladý, o trinásť rokov mladší ako ja. Žiadny normálny chlap si nezavesí na krk ženu s tromi deťmi a s kopou problémov. On si nás na krk zavesil.
Fungovali sme ako firma. Mali sme rozpis prác a povinností. 
Keď mi na ultrazvuku doktorka povedala, že čakám dvojičky, šla som domov desať kilometrov pešo, kým som si v hlave utriasla, čo budeme robiť s piatimi deťmi.
Niekto tam hore nás má rád a doprial môjmu mužovi syna aj dcéru v jednom balení.
Keď prvé deti odrástli a s dvojičkami začínalo byť viac srandy ako starostí, rozhodli sme sa opustiť rodnú hrudu.
Zase sme začínali od začiatku, v novom jazyku, s novými príležitosťami a starosťami. Na randenie stále nebol čas.
Niekedy som rozmýšľa aké by bolo stretnúť ho za iných okolností a v inom čase. Aké by bolo, keby ma prvýkrát chytil za ruku, išli by sme spolu do kina ...Aké by bolo neriešiť stále dookola kto je chorý, čo budeme variť, čo kto vyviedol, kto pôjde na rodičovské, kto na bytovú schôdzu, kto má službu v noci, kým boli dvojičky malé, kto pôjde do práce a kto ostane na materskej...
Práca, povinnosti, práca, povinnosti. Za celý čas sme nestihli ani jedno kino, ani jednu spoločnú večeru, ani jednu spoločnú prechádzku.
Ale kto si počká, ten sa dočká, či ako sa to hovorí a my sme konečne dostali do kina. Bola to síce kreslená rozprávka, ale tešili sme sa viac ako naše deti. Založili sme si 3D okuliare a jedli pukance s pocitom, že nám predsa len svitá na lepšie časy.
Bola sobota, muž zarezával v robote, ja som robila predveľkonočné upratovanie, keď zavolala kamarátka, že mi vezme dvojičky na výlet a ostanú u nej spať. Budeme sami doma, nevídaná predstava.
Odbila šiesta a my sme sa dočkali. Naše prvé rande. Mala som motýle v bruchu, presne také aké majú byť. Ešte vymyslieť kam pôjdeme a čo budeme robiť.
Po toľkých rokoch sa zvyky ťažko menia, tak sme sadli do auta a šli sme len tak, hocikam.
Vždy sme chceli vedieť aká je pláž v noci a nesklamala. Pomedzi útesy blikali svetlá vatier a z diaľky sa ozýval bezstarostný smiech.
Mesiac ešte nebol celkom v splne, ale svietil dosť na to, aby sme videli zrúcaniny hradu, pod ktorými nerušene spali stáda oviec.
Ani sme sa spolu moc nerozprávali, len sme sedeli a počúvali ako hučí more.
O polnoci sme pribrzdili v jednom z mnohých McDonaldov a dali sme si burger. Najlepší, aký som kedy jedla.
Prvé rande prišlo dva roky po narodení našej prvej vnučky. Ale oplatilo sa čakať. Je to pravda pravdúca, prvému rande sa naozaj nič nevyrovná.