Otec

Autor: Maria Garabasova | 9.12.2016 o 13:46 | Karma článku: 9,94 | Prečítané:  1330x

Otec bol dobrák,taký, o akých sa hovorí, že ho môžeš na chlieb natrieť. Taký, pri ktorom sú aj Vianoce všedné, lebo on vám ich robí každý deň.

Ako dieťa som bývala často chorá. Mala som astmu. Leto bol pre mňa najhorší čas. Všetko kvitlo a ja som musela ležať v posteli. Vonku som chodievala až podvečer a niekedy som preležala celé týždne, niekedy mesiace.
Ale mala som môjho otca. Do izby mi doniesol starý kotúčový magnetofón, z ktorého sa celé dni rinuli tisíce rozprávok. Dni som trávila s Hanou Melíčkovou, Jožkom Krónerom, Vierou Strniskou, Pántikom, Samkom Adamčíkom. Keď sa prehrial "kotučák", prišli na rad knihy. Veľa kníh. Akosi vždy vedel, čo mi má kúpiť.
Otec bol muzikant, telom aj dušou. Dokázal zhudobniť aj čaj v hrnčeku. Ráno som sa budievala na to ako klopká lyžičkou o okraje pohárov, dolieva a prelieva čaj dovtedy, kým dokonale neladia v jednej z mnohých ľudových piesni. 
Pri akejkoľvek zvučke, ktorá sa ozvala z televízora už sedel za klavírom a hral s nadšením spievajúc... Geeeedur...aaaamol...
Ak som mala šťastie a mala som leto, ktoré bolo z tých lepších, chodievali sme na chatu. 
Sám ju postavil, vyniesol na rukách dosku po doske, fúrik, po fúriku. Bol učiteľ a hovorieval, že človek, ktorý pracuje psychicky, relaxovať musí fyzicky. Aby bola rovnováha.
Chata stála na kopci, kde nebolo široko ďaleko ani živej duše a tma bola čiernočierna s miliónom hviezd na oblohe a s tisícom svätojánskych mušiek. V kúte stál starý petrík, dve drevené postele s obrovskými duchnami a veľkou drevenou truhlicou. V druhom kúte stál kolovrátok, mama na ňom vedela priasť. Keď za ním sedávala, predstavovala som si ako vyskočí Martinko Klingáčik a zakričí..."Ak uhádneš moje meno"...v celej chate voňali liečivé bylinky. Tiež jedna z vášní mojej mamy. Keď zomrela, mala som jedenásť. Ostal po nej kolovrátok, vôňa bylinkových čajov, dve sestry, otec a ja.
Z chaty bol len kúsok na ktorýkoľvek kopec. Na maliny sme chodievali na Skalicu alebo na Holicu. Do starého ruksaku nabalil dve uvarené vajíčka, jedno jemu, jedno mne, kúsok dobre prerastenej slaniny a dva krajce čerstvého chleba. Jablká sme si nazbierali po ceste. 
Zbierajúc maliny spomínal. Na mamu. Ako ju prvý krát uvidel. On chodil do chlapčenskej triedy, mama do dievčenskej. Raz po neho prišiel učiteľ,aby šiel niečo zahrať na husliach do dievčenskej triedy. Malé, bosé chlapča s husľami pod pazuchou, červený od hanby. Mama sedela v lavici, bradu mala podopretú a čierne vlasy zapletené do hustých vrkočov. Bola to láska na prvý pohľad a trvala až do čias, kým nás smrť nerozdelí.
V lete chodievali chlapci kosiť, dievčatá hrabať. "My sme kosili tu," hovorí otec, "tam na tom kopci. Dievčatá hrabali oproti. Keď nás zbadali ujúkali, jáj, cez tri doliny ich bolo počuť. A ako spievali.Trávnice. Nikto také nemá, iba my."
Keď sme sa unavili, sadli sme si do tieňa pod strom, otec vytiahol slaninu zabalenú do novín, taká najlepšie chutila. Starostlivo ju nakrájal na rovnaké pásiky a zajedajúc chlebom hovoril, že je to najlepšie jedlo na svete.Po dobrom jedle bolo treba pospať. Zaľahli sme pod strom a spali sme ani čoby nás do vody hodili. 
Domov sme sa pobrali spolu so slnkom.
U nás doma sa stále spievalo. Otec viedol školský spevácky zbor, kostolný zbor, aj spevácku zložku vo folklórnom súbore Oravan. Nepamätám si deň, aby u nás niekto nebol. Niekedy žiaci, niekedy učitelia, inokedy ľudia prišli len tak, na pokec.
Keď som vyrástla a sestry sa povydávali, ostali sme sami. Bolo to srandovné spolunažívanie. Otec nevedel variť, ja tiež nie, tak sme sa pretĺkali na kolienkach s vajcom, s bryndzou, niekedy bola kapustnica a keď už bolo najhoršie, odvážila som sa na vyprážaný syr alebo karfiol.
Nech som uvarila čokoľvek, aj keď to bolo nedovarené alebo prihorené, odložil tanier so slovami, "parádne to bolo, ďakujem."
Otec bol aj organista v kostole. Každú nedeľu chodil hrať. Či bol chorý, unavený, či sa mu chcelo alebo nie. Najradšej som mala čas, keď v kostole už nikto nebol, otec balil noty a ja mu hovorím: "Oci, zahraj mi niečo, hocičo..." A on spustil Bachovu Toccatu a fugu. Ani som nedýchala. Vlasy mu padali do čela, nevidel, nepočul, celý sa v tom burácajúcom organe stratil, akoby s ním splynul.
Na škole bol z neho časom riaditeľ. Taký, čo nepotreboval príručky Montessori, ani žiadne reformy. Miloval hudbu aj žiakov, ktorých učil. Známky pre neho neboli podstatné, ani písanie testov a písomiek. Najdôležitejšie bolo vytvoriť si vzťah. Vzťah k umeniu, hudbe, k životu.
Celý život som počúvala,"jáj, ten tvoj otec, toto ma naučil, keby jeho nebolo, nemám kapelu, nespievam." Tak rada som sa vyhrievala v jeho zásluhách...
Boli dni, keď bol unavený, veľmi unavený. Vtedy mi hovoril." Poď, porozprávame sa." Vytiahol platňu Vivaldiho alebo Čajkovského, vyložili sme si nohy na stôl a len tak sme sedeli počúvajúc hudbu so zavretými očami. Aj sme chceli hovoriť, ale nebolo treba. Stačilo mi len tak s ním byť.
Na žiadnej rodinnej oslave alebo svadbe som si ho neužila. Hneď ako sa zjavil vo dverách, založili mu na plecia harmoniku so slovami, "Vendo, zahraj niečo." A otec hral, do rána.
Mal rád ľudí, všetkých. Neohováral, nesúdil. Na každom vedel nájsť niečo dobré, chyby iných ospravedlnil so slovami, "Každý má svoj kríž, nesúď."
Keď som sa jedného dňa hrabala v starých fotkách, s nadšením som vykríkla:" Oci, ale na tvojom table je Suchoň!" "Hej, učil ma na konzervatóriu." "Prečo si mi to nikdy nepovedal? Veď to už je niečo!" "A načo to budem komu rozprávať..."
Keď sa jeho bývalí kolegovia rozhodli, že škola, ktorú založil ponesie jeho meno, nechcel o tom ani počuť. Nebola to falošná skromnosť, on bol taký, odjakživa. Tabuľa s jeho menom na škole aj tak visí a ja som rada, lebo jeho už niet. 
Stihli sme sa rozlúčiť, počkal ma, kým priletím. Môj dobrý otec, ktorý celý život voňal človečinou.

    
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slovensko.sk bude vyzerať ako gmail. Toto sú nové e-schránky

Eseročky budú mať povinne aktivované schránky od júla. Za služby evidencie vozidiel sa bude dať zaplatiť kartou.

KOMENTÁRE

Prečo je nevyhnutná vojna Facebooku a Bruselu

Padol prvý výstrel v regulačnej vojne.


Už ste čítali?