Ako som v Severnom Írsku smeti zbierala

Autor: Maria Garabasova | 16.11.2016 o 10:42 | (upravené 21.8.2017 o 21:20) Karma článku: 8,01 | Prečítané:  1783x

Ak odídete do zahraničia ako človek, čo sa doma živí hlavou, ale jazyk danej krajiny dobre nevie, musíte rátať s tým, že sa budete živiť rukami. Zmena je život a jesť treba. 


Muž mi jedného dňa hovorí: "Nepôjdeš mi večer pomôcť? Máme na starosti štadión. Treba ho dať dokopy a je nás málo." "Ale pôjdem, čoby nie."
Predstava obrovského štadióna a spotených hráčov ragby ma vôbec neláka. Pravidlám nerozumiem a tento šport mi žilami netrhá. "Nejako to vydržím," hovorím mužovi.
Večer si oblečieme uniformy, do ruksaku vložíme rukavice a hajde do roboty. Štadión je obrovský. Prichádzajú mladí, starí, deti. Sú ich tisíce a štadión stále nie je plný.
"Počkaj, vydrž, uvidíš niečo, čo si ešte nikdy v živote nevidela," hovorí mi s nadšením muž. Stojím znudene opretá o metlu a akosi neviem zdieľať jeho nadšenie. Štadión sa  zaplnil do posledného miesta.

Rozsvietia sa reflektory a na ihrisko začínajú prichádzať prví hráči. "Pozri, tam je najlepší severoírsky hráč! Stretol som ho minule v šatni, správny chalan." Radostne pobehuje muž rozhadzujúc rukami.
Začne zápas ale žiadny zázrak sa nekoná. Zbieram smeti, kde je rozliate, umyjem. Takto sa motám asi 20 minút a potom to príde.

Prekvapí ma neuveriteľné ticho. To ticho si neviete predstaviť, počuli by ste aj trávu rásť. Hodím spýtavý pohľad na muža, čo sa deje. Ukáže na ihrisko. Hráč sa chystá na pokutový kop. Vykopne a v tom to začne.

 

Celý štadión spustí "Stand up for the ulstermen." Je to chorál tisícov hlasov, ktorí spievajú ako jeden. Na celom tele mám zimomriavky. Pozerám sa na katolíkov aj protestantov sediacich vedľa seba, náboženstvo ich nerozdeľuje. V tejto chvíli sú všetci Ulster.
Fanúšikovia súpera sedia vedľa domácich, ale keby v rukách nedržali vlajky svojho tímu, nevedeli by ste, kto ku komu patrí. 

Cítim sa hrdo a slávnostne, aj keď netuším kto s kým hrá, kto je víťaz a kto porazený. 
Okolo nás stojí kvantum policajtov v oranžových vestách, my v žltých medzi nich celkom zapadneme. 

 

 

Koniec zápasu. Svetlá pomaly zhasínajú a my sa so slovami "Good job" vraciame domov. Keby tento blog písal muž, určite by ste sa dozvedeli aj mená hráčov, tímu, počet trestných kopov a meno rozhodcu. Ale keďže som ho písala ja, dozvedeli ste  sa iba o neskutočnej súdružnosti fanúšikov, obrovskom športovom srdci, spolupatričnosti a rešpekte.

Niekedy si vás tie najúžasnejšie zážitky v živote počkajú tam, kde ich najmenej čakáte. Stačí, ak vystúpite zo svojej komfortnej zóny. 


Tento rok boli írski fanúšikovia vyhlásení za najlepších fanúšikov majstrovstiev Európy. A ja som sa vôbec nečudovala..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Cítila každý vpich ihly. Lekárov so slzami v očiach prosila, aby už prestali

Denník SME oslovil všetky univerzitné a fakultné nemocnice. Ani jedna nedostala podnet na násilie či neetické správanie personálu počas pôrodu.

KOMENTÁRE

Slotu neutopia nástenkári ani nikto iný

Exministri si dali záležať, aby Slotu s nástenkou nespájali.


Už ste čítali?