Nájdeš. Nájdeš ich aj v starobe, aj v cudzine a dokonca nemusia hovoriť tvojím jazykom alebo mať rovnaký anglický prízvuk.
Priateľov mám rozdelených do pomyselných kategórií, keďže ľudia sme rôzni, aj záujmy máme rôzne. Do kategórie priateľov, sadni do auta a choď, kam ťa neznáme cesty zavedú, patrí moja Jarka.
Človek so srdcom na dlani, kamoška, ktorej môžem zavolať aj
o polnoci a vždy je pripravená pomôcť.
Blíži sa obdobie nočnej mory všetkých rodičov, prázdniny. Desať dní, čo budeme robiť? Zazvoní telefón a je po probléme. " Ahoj, kam pôjdeme?" Z telefónu sa ozve vysmiaty Jarkin hlas. "Kde len chceš," rýchlo odpovedám, aby si to nerozmyslela. "Mám taký nápad. Čo keby sme šli na farmu? Je to ostrov, na ktorom nie je nič, iba jeden dom, ovce, kravy a tisíc jazier." No čo vám poviem, dokonalé. Kým Jarka ešte niečo rozpráva, ja už vyťahujem kufor zo šatníka. Ešte týždeň a vyrážame.
Deň D nadišiel. Kričíme jeden cez druhého, smejeme sa a nakladáme milión tašiek. Cesta ubieha rýchlo, napriek tomu každých desať minút zaznie otázka: "A kedy tam už budeme?"
Dorazili sme v zdraví, plní očakávania. Dvojičky vyskočia z auta a s radosťou otvárajú veľkú červenú bránu. Dom je ako z rozprávky. Biely, so slamenou strechou a červenými dverami. V kuchyni je obrovský tehlový kozub a celý dom vonia drevom. Nemusíme si nič hovoriť. Pozrieme sa na seba a vieme, že tu nám bude dobre.
Všade sa pasú stáda oviec a kráv, ticho pretína iba šum vtáčich krídel. Prichádza vysmiaty domáci a oznamuje nám, že dolu má loďky a ak chceme, môžeme sa ísť s deťmi povoziť na jazerá. Keď sa tu nabudúce vrátime, určite nesmieme zabudnúť rybárske prúty.
Ako bonus nám pribalil jednu ovečku, ktorú nechal deťom, nech sa o ňu starajú. S vážnou tvárou im pripomenul, že jej musia dať ráno o pol siedmej žrať. "No už to vidím", myslím si v duchu, "chúďa ovečka." Podcenila som milujúce detské srdce, lebo kým som si zaliala prvú rannú kávu, oni ešte pyžamkách kŕmili ako o život.
Ďalší zo zaužívaných stereotypov je ten, že dnešné deti nič nevedia, nič nezažijú, žijú iba technológiami a nemajú detstvo. Stále opakujeme vetu, "to my, keď sme boli mali, štverali sme sa po stromoch, opekali sme slaninu a od rána do večera behali po vonku." Dnešné deti nie sú iné, sú ako my. S doširoka otvorenými očami poznávajú svet. Behajú po nekonečných zelených írskych lúkach, líca majú červené. Učia sa kormidlovať čln, s výkrikmi ukazujú na kŕdle labutí vznášajúcich sa nad hladinou. Domov prídu až vtedy, keď sú hladní.
Zbožňujú večery, keď sedávame pri ohni a rozprávame príbehy. A je ich neúrekom.Elizabeth, Írka, má dosť príbehov na celé prázdniny. Je krásna. Krátke šedivé vlasy má rozstrapatené ako malý, nezbedný chlapec. Očí jej lemujú vrásky, ktoré jej tam s láskou zanechal smiech. Keď sedí večer pod hviezdami a okolo nôh sa jej motajú psy, vyzerá ako Dieťa vetra.
Rozpráva o chudobe, o tom ako s bratom chodili trhať imelo a potom ho predávať pred krčmu v deň výplaty. Rozpráva o rodinách s piatimi deťmi, ktoré jedia omastené zemiaky z jedného taniera. Počúvam ju so zatajeným dychom a rozmýšľam ako veľa máme spoločného. Prečo oni nezatrpkli? Prečo necítia krivdy tak ako my?
Gina bude mať pomaly deväťdesiat rokov a má alzhaimra. Nepamätá si, čo bolo včera alebo pred pol hodinou, ale to,čo sa stalo pred pol storočím vie presne. Jej príbehy chytajú za srdce a stačili by na celú červenú knižnicu. Pri praskajúcom ohni počúvame príbeh o tom ako stretla svoju prvú lásku, aby ju potom na celé desaťročia stratila. Ale v živote nič nie je také ako sa zdá a tak ich osud nakoniec aj tak spojil dokopy, lebo ako hovorím, život je plný prekvapení.
Víkend ubehol rýchlo a nikomu sa nechcelo odísť. Baliac kufre sľubujeme, že sa tu určite čoskoro vrátime. Prichádza domáci, rozlúčime sa a pýtame sa ho, kedy si príde po kľúče. Domáci sa usmeje a hovorí: " Nechajte mi ich vo dverách."
Veru tak...v dolinách ľudia nemajú zamknuté brány, ich srdcia sú čisté a vrúcne ako prúdy riek...a je jedno v akej krajine sa tá dolina nachádza.
