Návraty

Autor: Maria Garabasova | 27.12.2016 o 21:52 | Karma článku: 7,30 | Prečítané:  851x

Vždy sa nám zdá, že krajšie je tam, kde nás niet. U mojich detí to platí opačne.Pre nich je Slovensko krásne, farebné, majú tam krásne domy a ešte aj tie autobusy majú krajšie.

Cesta ubiehala celkom dobre, vlastne tak ako vždy. V Bratislave som nastúpila na zlý autobus, kúpila som si zlý lístok a našla som si kubánsku kamošku, ktorá nevedela po slovensky. Aj ona bola stratená. Šofér bol rád, že nás má. Jedna za osemnásť,druhá za dvadsať bez dvoch. Ja som sa nakoniec našla a to, v ktorej často Bratislavy skončila ona, sa už asi nedozviem.

 

Keď idem domov po dlhšom čase som zvedavá, čo na to poviem. Naozaj neviem ako budem reagovať a či sa mi srdce rozbúcha a či si budem klásť otázky aké by to bolo, keby sme ostali a či budem uvažovať o tom, že sa raz vrátim.

Rozmýšľam nad tým, čo poviem deťom, keď sa ma budú pýtať, prečo tam už nechcem žiť. Srdce sa mi rozbúchalo už v Kraľovanoch, keď som vystúpila z vlaku do mrazivej noci a predo mnou sa zjavila kraľovianska hora. Pohľad na ňu ma vždy pribije do zeme.

Sneh vŕzgal pod nohami a na nebi visel obrovský červený mesiac. Boli sme doma.   Asi je jedno, kde vo svete sa práve nachádzame, oveľa dôležitejšie je, s kým sme tam. Raňajšia káva najlepšie chutí u svokry, keď v kuchyni s vyloženými nohami klábosíme o tom, čo budeme celý deň robiť, kto sa oženil, kto umrel alebo o tom, čo budeme variť. Vianočné pečenie je tiež najlepšie s babkou a s dedom. Za babkine vanilkové rožky by si nechal syn aj koleno vŕtať.

Obyčajný deň, keď sestra zdobí stromček a potom sa ideme s deťmi sánkovať, je pre nás "odídencov" priam magický zážitok. Večerné posedenia doma, keď sa smejeme pri korbáčoch a nakrájanej šunke s pocitom, že ďalší takýto večer bude možno až za pár rokov, vám príde ako vystrihnutý z gýčovej reklamy o kúzle Vianoc. 

Ak hľadáte exotiku a chcete svoje deti očariť, choďte do skanzenu v Zuberci. Privítal nás polmetrový sneh, ktorý som im ľahkovážne sľúbila a srnky prebiehajúce popred auto. Prekrásna slovenská dedina, ktorá vyzerá tak, akoby si ľudia len na chvíľu niekam odbehli, aby mohli po vašom odchode pokračovať v začatej práci.  Dvojičky sa váľali v snehu, pozorovali plávajúce kačky a husi na zasneženom potoku a my s kamoškou sme mlčali o všetkom, čo sme za tie roky zažili. Akosi sme to vedeli aj bez slov. Sem tam sme prehodili niečo v zmysle, "ale je tu krásne", ale väčšinou sme si len vymenili pohľad a jednoducho sme "vedeli." Tiež som tento pokoj v duši, ktorý medzi nami panoval pripísala rozprávkovému kúzlu Vianoc a dorazila porciou bryndzových halušiek na blízkom salaši.  

Vianoce bez koledníkov a Tichej noci sú o ničom, aj tie treba deťom ukázať. Pred koncertom na nás zakýval starosta a normálne po slovensky nám nalial pohár dobrého vareného vína. Zistila som, že spolužiačky zo základnej sa vôbec nemenia, ani výzorom, ani životnými peripetiami. Boli sme zase baby z 8.B a opäť musím napísať, že to kúzlo Vianoc naozaj funguje.  

Cesta obyčajným vlakom môže byť tiež nevšedným adrenalínovým zážitkom, ak cestujete z Nižnej do Krivej. Nikdy mi tá cesta neprišla ničím výnimočná, prešla som ju asi miliónkrát. Ale teraz som šla s deťmi. Pred Podbielom vlak vždy spomalí, urobil tak aj teraz. Pozerám na dvojičky, ktoré sa kŕčovite držia sedadiel a oči majú zväčšené asi tak o tri čísla. Vlak prechádza tesne ponad vodu, ak sa pozriete z okna, nevidíte koľajnice, iba rozbúrenú rieku. Ak máte strach z výšok a otočíte sa na druhú stranu, moc si tým nepomôžete, lebo na okno sa dotieravo lepí obrovská skala. Domov sme sa radšej vracali autom.  

Od priateľov a rodiny som dostala dar najvzácnejší. V období koncoročných uzávierok, preventívnych prehliadok, upratovania, pečenia a všetkého, čo treba do konca roka stihnúť mi venovali to, čo sa nedá zaplatiť. Čas. Čas vypiť si spolu čaj alebo kávu, pospomínať, porozprávať sa.  

Najťažšia úloha pre mňa bola navštíviť hroby mojich rodičov. Hroby boli zasypané snehom a oni tam akoby spali prikrytí bielou perinou. Smútok v duši odohnal krížik na čelo, ktorý som dostala na cestu od mojej krstnej mamy a množstvo spomienok, ktoré oprášilo rozprávanie krstného otca.

Sľúbila som deťom Slovensko plné snehu, rodiny, priateľov a Vianočnej pohody. Aj keď som nevidela ani jednu vianočnú rozprávku, ani jeden romantický film, misiu som splnila nad očakávanie.

Vďaka všetkým ľuďom dobrej vôle a všetkému krásnemu, čo na Slovensku máme.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Kedy sa politická teológia stáva ideológiou? (Píše Michal Havran)

Súčasná politická teológia opustila aristokratické predstavy o politickom mesiášovi.

SVET

Washingtonom pochodovalo pol milióna ľudí aj proti Trumpovi

Nápisy na transparentoch obsahovali aj Trumpove výroky na adresu žien.


Už ste čítali?