Otvorím fb a po celej nástenke mám fotky zasnežených ulíc, vlaky meškajú a hlásia -15 stupňov. Zatiaľ to vyzerá nádejne.
"Mami? Vieš čo si pamätám zo Slovenska? Ako si nám vždy hovorila, nejedz ten žltý sneh."Z rozmýšľania ma vytrhne syn.
"Ako pôjdeme z letiska na stanicu?" Pýta sa prevláčajúc prázdny kufor."Električkou."
"A čo je to električka? Je to safe?"
"Električka je taký malý vlak, čo jazdí po meste. A je to bezpečné."
"A mami? Majú v Tescu wifi?" Rozmýšľam, ale netuším.
"Neviem, ale majú slaninu."
"Slaninuuuuu!" "Hej,v každom obchode ju majú. Aj rožky." Nadšenie stúpa.
"Kúpiš mi aj desať rožkov? "
"Aj desať ti kúpim."
"A čo tam ešte majú?" Rozmýšľam, čo je také exluzivne pre nich okrem rodiny a snehu. "Majú tam vysoké bytovky. Aj jedenásť poschodové."
"Jedenásť?!"
"Ozaj a z kopca sa môžeš sánkovať hneď pred bytovkou."
"To je super. A mami? Budem tam musieť ísť do školy?"
"Nie, aj slovenské deti majú prázdniny."
"Lebo ja tam nechcem ísť do školy, nechcem,aby ma známkovali." Vydýchne si syn.
"A mami? Čo keď sa mi niečo stane? Čo keď si zlomím ruku? "
" Pôjdeme do nemocnice."
"A budeš tam so mnou?"
"Budem, aj keby som ju mala hore nohami obrátiť."
"Mami, ja sa teším, tak strašne sa teším. A budú nás poznať?"
"Isto budú."
"A mami? Tešíš sa, že ti bude každý rozumieť?"
"Ani neviem, len aby vám rozumeli."
"A keď nebudem rozumieť preložíš mi tak ako ja tebe?"
"Áno, neboj sa."
"A mami? Bude Ježiško vedieť, že nie sme doma?"
"Bude, určite."
"Mami? Idem napísať kamarátkam karty. Napíšem, že mi budú chýbať a nech sa neboja, že ja sa vrátim."
Chcem im ukázať Roháče aj skanzen, Oravice aj Oravský hrad. Je toho veľa, čo si už nepamätajú a nechcem aby zabudli.
Mám pocit akoby som šla predstaviť svojho nastávajúceho rodičom. Mám ho rada a dúfam, že sa im bude páčiť. To Slovensko myslím.