Brázdili sme ulice na bicykloch, skákali sme gumu, hrali sa schovávačky, naháňačky, lozili sme po stromoch aj po strechách garáží. Kúpali sme sa kade tade, v podstate všade, kde bola aká taká voda. Spomíname dodnes. Všetci, bez výnimky. Jáj, kde sú tie krásne detské časy.
Školský rok je na konci a prázdninový čas doľahol aj na mňa. S posunom tridsiatich piatich rokov. Pozerám s ľútosťou na dvojičky a hovorím si, "chúďatá dnešné deti. Nič z toho nebudú poznať. Cudzí svet, internetová doba."
Prvý deň prázdnin prebehne akosi rozpačito. Prechádzame sa po meste a nevieme, čo s načatým dňom. Deti závistlivo pozerajú na špinavé, bicyklujúce sa deti. "Mami, môžeme ísť von? Sami?"
Skoro ma ranila mŕtvica. Sami, päťroční, neexistuje. "Aspon na ihrisko? Môžeme?"
Ihrisko máme takmer pred domom. Povolím, ale každých pätnásť minút chodím na obchôdzku, či niekto nespadol, nestratil sa, neplače. Deti sú šťastné, ja som v permanentnom strese. Prázdniny pre mňa nezačali najlepšie.
Dni ubiehajú a čas vychádzok mojich detí sa predlžuje. Pribúdajú rozbité lakte aj kolená, zväčšuje sa vychádzkový revír.
Zväčšujúcemu revíru priamoúmerne narastá aj počet klopajúcich deti. Po Elle prichádza Dylan, po Dylanovi Tobby a potom ďalší a ďalší.
Už je z nich poriadna banda vo veku od troch do ôsmich rokov. Zistila som, že ako hliadkujúca matka nie som jediná. Hliadkujeme všetci. Kývame si spoza plota na znamenia, že teraz dohliadne on a ja môžem ísť variť.
Ella chodí zásadne bosá ako väčšina írskych detí. Asi majú deficit z toho, že sa v škole neprezúvajú. Niekedy sa chce Ella poľuďštiť a má topánky. Teda jednu. Urobila kompromis.
Tobby bude asi automobilový pretekár. Jazdí rýchlo na všetkom, čo má kolesá a aj na tom, čo ich nemá. Tobby má aj bazén.Veľký, so studenou vodou. Ale nevadí, hlavne, že je.
Sediac v záhrade ma jedného dňa vyruší hrubý mužský hlas s pozdravom: "Ahoj!"
Skoro som spadla zo stoličky. Opätovala som mu pozdrav a spýtala som sa, koho hľadá. "Syna, mal by byť u vás. Ja som Dylanov otec."
"Ahá, za chvíľu prídu, išli si iba kúpiť zmrzlinu, môžete ho počkať."
Pozerám na jeho bosé nohy, ktoré má asi tiež ako traumu z neprezúvania sa v škole. Vyberie si papierik, starostlivo do neho vysype tabak a ospravedlňúco povie: "Zvykol som si na ne ešte ako študent a už sa mi nechce meniť zvyky." Pozerám sa na tohoto nevšedného bankového managera a je fajn, keď sa z človeka nestane obeť svojho povolania.
Dobehnú deti zapľáskané od čokoládovej zmrzliny. Biele auto im ju vozí na koniec ulice. Má znelku, ktorá v deťoch okamžite aktivuje všetky zmysly a ktorú počujú aj v podprahovom vnímaní. Niekedy by som bola rada, keby takto reagovali aj na môj hlas. Zatiaľ nie je šanca, nevadí, budem trénovať.
Manager berie syna domov. "To bol Dylanov ocino, naučili sme ho Ahoj." Zvestujú mi čokoládové deti. Tak, tak. Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.
Prázdninové dni ubiehajú jeden za druhým. Deťom z opálených tvárí čoraz viac žiaria modré oči. Behajú bosé. Zvykla som si na to, že mi pravidelne cez obývačku pochoduje armáda asi jedenástich ryšavých a pehavých detí. "Mami, ideme ku nám." "Dobre, poďte." Viem, že za hodinu sa celá perepuť presunie do susedného dvora.
Večer sa dlhé hodiny rozprávame. Za plotom nášho domu sa toho deje mnoho. Už viem, že na druhej strane plota má drak jaskyňu. Nemôžem tam ísť, je to nebezpečné. A rastú tam tie najlepšie stromy. Dá sa na ne vyliesť.
Keď nás už všetkých omrzí nekonečné hliadkovanie, zbalíme saky paky a ideme k moru. Teplota mora je asi taká ako teplota Oravskej priehrady v apríli a tak je pláž plná detí v neoprenoch všetkých farieb. Surfujú na vlnách a ak nie sú vlny, spúšťajú sa na nich po pieskových dunách.
Po horúcich a slnečných dňoch prídu upršané. Konečne si posedíme doma a pozrieme nejaké rozprávky. Omyl. Obujú si gumové čižmy, oblečú nepremokavú vetrovku, zoberú si dáždnik a oznámia mi, že idú skákať na trampolínu. Pozerám sa na ne a musím skonštatovať, že od kedy som sa začala zaoberať predpoveďami počasia, môj život sa diametrálne zmenil k horšiemu.
Prázniny sa chýlia ku koncu. Na rozbité kolená som minula asi tri kilometre leukoplastu, asi tisíckrát som natrela chlieb s maslom, zašila roztrhané nohavice a tristokrát naplnila práčku. Prázdniny boli proste super.
