Belfast ma fascinuje. Všetkým. Zástavami v oknách, pochodujúcimi
a bubnujúcimi ľuďmi, vatrami, ktoré majú veľkosť priemerného bratislavského paneláku. Fascinujú ma štvrte, kde vám aj dnes bez problémov podpália auto a kde Ikea nie je ochotná doviesť vám nábytok. Čakala som policajný štát. Čakala som,že ma policajti budú legitimovať všade,kde sa pohnem.
Prvýkrát som sa s policajtmi stretla hneď prvý deň,keď sme vystúpili z lietadla a márne hľadali autobusovú zastávku.
Bol piatok večer a nad Belfastom lietali vrtuľníky. Keď sme sa už tretíkrát vrátili na to isté miesto, neostalo nám nič iné, len požiadať o pomoc. Boli štyria. Po zuby ozbrojení, v nepriestrelných vestách. Odprevadili nás až na zastávku. Dvaja vpredu, dvaja vzadu. Cítila som sa ako novozvolený prezident.
Druhé stretnutie s policajtmi bolo o niečo dramatickejšie, keďže Mária má neustálu potrebu hopsať po obrubníkoch. Teraz si to odniesla zlomeninou ruky, vtedy nám spadla pod auto. Bol to moment. Našťastie sa nič nestalo, auto akurát brzdilo. Všetci sme sa zľakli. Okamžite k nám dobehol policajt, či sme v poriadku. Boli sme. Policajt zmizol v bare oproti, aby sa po chvíli vrátil s veľkou čokoládou.
Policajné autá v Belfaste sú opancierované. Vyzerajú ako malé, pomaľované kontajnery.
Hasičské autá nestoja v hangároch, v prípade pohotovosti sú okamžite k dispozícii.
Ako vodiča nás odstavili za celý čas asi dvakrát. Spýtali sa kam ideme, či sme tu šťastní, upozornili nás, kde sú uzavreté cesty, pokecali s deťmi a nechali nás ísť.
Belfast je jednou veľkou galériou všetkého,čo sa tu od konca 60tych rokov odohralo. Deväťdesiate roky boli pre nich kruté. Občianska vojna zrovnala so zemou celé ulice v meste, kde teraz žijem.Robia všetko preto, aby sa to už nezopakovalo. Protestanti s katolíkmi vedú vojnu celé storočia, mení sa len forma boja.
Mnohým Slovákom sa zdá, že sú tu policajti príliš benevolentní. Mladí prebiehajú na červenú, policajt sa na nich pozerá a nič im nepovie. Pouličné potýčky prechádzajú s kľudom angličana.
Myslím si, že všetko zlé, čo sa im stalo ich naučilo dôležitej veci. Vedia rozoznať dôležité od malicherného. Ak sedím v aute a kamoška mi povie: "Počkaj,akurát hovoria, že je nahlásená bomba...nevadí, je to o tri ulice ďalej ako bývaš ty, pôjdeme druhou stranou," ostanem spokojne sedieť. Je to paradox, ale cítim menší stres ako keď ma na Slovensku odstavia so slovami: "Vyberte si doklady."
