reklama

Letisko

Ten rok napadlo toľko snehu, že keď zastavil kraľoviansky rýchlik, deti som identifikovala iba podľa trčiacich brmbolcoch na čiapkach. Vyhrabala som deti a naložila ich do vlaku spolu s päťdesiatimi kilami batožiny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Hľadám voľné kupé. Čas sa zastavil. Niežeby som niečo očakávala, to nie, ale ku celkovej atmosfére mi chýbali iba regrútske piesne a uslzené matky. Predieram sa davom ľudí. Všetci ma nenávidia. Je nás veľa. Veľa batožiny, veľa detí, veľa všetkého.Vidia, že zaberiem aj tie posledné miesta kadiaľ sa dalo ešte prejsť. Chápem ich, však som tu vyrástla.


Hľadám niečo, hocičo, ale najlepšie nejakého chlapa, ktorý sa ma nič nebude pýtať, nebude sa venovať mojím deťom, proste ITčkára. Mám ho. Má voľné. Vďaka ti Bože.
Deti sú nadšené a okamžite do neho začnú hučať: "My ideme do Anglicka! My ideme do Anglicka!" Má nás na háku. Dobre som si vybrala. Po chvíli ich to prestane baviť a začínajú rajzovať po vlaku. Po piatich minútach si našli kamaráta, ktorého rodičia mali viac šťastia ako ja a pribalili mu aj pexeso. Mám vystarané. Môj kľud trval do momentu, kým som si nevšimla, že na ruksaku pod názvom, ešte toto asi budem potrebovať, sa mi pokazil zips.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Verte mi, že nechcete vedieť, čo obsahoval. Snažím sa zips opraviť. Navliekam ho zhora zdola, nefunguje. ITčkár ma jedným okom pozoruje a čaká, kedy ho požiadam o pomoc. Nie som až tak silno emancipovaná ako vyzerám, ale ten batoh mu do rúk nedám.
My matky piatich detí sme oproti ostatným ľudom vo výhode. Myslím si, že podľa nás napísali postavu Mac Gayvera. Vyťahujem šnúrku z kapucne a pevne ho zviažem dokopy. ITčkár sa na mňa pozrie a v očiach má jeden veľký like.


Sme v Bratislave. Malé,útulné letisko, určite nezablúdim. Čas v Bratislave zbehol rýchlo, lebo ako som už písala, my matky piatich detí si vieme zorganizovať všetko, aj čas. Ja som ho využila zmysluplne a dala som si stretnutie so spolužiačkou, ktorú som dvadsať rokov nevidela. Deti odkladám do hracieho kútika. Dvojičky naň spomínajú dodnes, lebo my na Orave takéto vymoženosti nemáme. Ved viete, Orava. Ale máme skanzen a hory.. a ešte kadečo, ale o tom inokedy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Je čas. Rútim sa letiskovou halou. Som upachtená, v hrubej bunde a v dvojmetrovom štrikovanom šáliku, ovešaná tridsiatimi kilami príručnej batožiny. Za sebou vlečiem kufor a dve štvorročné deti. Na konci haly som zrelá na infúziu. Mám fóbiu z lietania, preukrutnú. Aj som s tým chcela ísť ku psychológovi, lebo naozaj je cestovanie moja vášeň. Ešte vo vlaku som rozmýšľala, čo urobím ak do toho lietadla nebudem schopná nastúpiť. Na takéto úvahy už bolo neskoro. Som na mieste. Stojím, pozerám na lietadlo a hovorím si: "V živote by ma nenapadlo, že po tejto ceste bude lietadlo môj najmenší problém". Túžba konečne sa zbaviť batožiny je oveľa väčšia ako strach z lietania.
Sme v lietadle. Dvojičky ešte stále spievajú. Oni začali už vo Vrútkach a drží ich to, aj keď už prelietavame nad morom. Pán pred nami nie je nadšený, Mária stále kričí: "Sme v nebi, sme v nebi!" Zakaždým vstane, kopne mu do sedadla a zakričí mu to do ucha. Nemám silu reagovať. Cestujeme dobrých dvanásť hodín a ten pán pred nami, by to aj tak nepochopil. Bezdetné hotely už vymysleli, raz určite vymyslia aj lietadlá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Pristávame. V hlave si predstavujem spomalený záber ako sa mužovi hodím do náručia. Štyri mesiace sú dlhá doba, neviem sa dočkať. Volám mu a hovorím: "Sme tu!" "Kde?", pýta sa môj muž. "No tu, na letisku." "Ale kde presne, nevidím vás." Zdochla mi baterka.
Sadám si teda na kufor a čakám. Viete, ja som sa zasekla vo veku, kedy dieťa už má chodiace nohy, ale mozog nestíha. Vyberiem sa hocikde a potom sa stratím. Vždy, keď v takých chvíľach zazvoní mužovi telefón, jeho prvá otázka je: "Kde si?" A moja odpoveď je: "Netuším." Ak sa stratím pri nejakom záchytnom bode ako Tesco alebo kostol, je to fajn. Horšie je ak sa stratím na mieste, kde je iba elektrický stožiar a dve kravy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Hodina, hodina a pol a stále sa nevieme nájsť. Už plačem, vláčim to všetko so sebou, som unavená a hladná. Vtom ho zbadám. Rozprávkového deduška, ktorý má službu pri dverách. Dotrepem sa ku nemu a plačúc mu vysvetľujem, že som sa stratila a nemám baterku a som proste celá stratená.
Deduško nesklame a okamžite niekam telefonuje. Ten niekto sa dovolá môjmu mužovi a identifikujú moju polohu. Za pár minút prichádza on, môj muž. Rozbehnem sa k nemu, chýba mi iba potlesk ľudí. Nikto netlieska, lebo tam už nikto nie je, všetci vedeli kde sú. Narozdiel odo mňa. Hodím sa mu do náručia a on mi do ucha zašepká: "Láska,odtiahli nám auto." Je pomaly polnoc, deti sú stále akčné, žiadne zúfalstvo, beznádej, nič. Ja som už na resuscitáciu. "To vieš, kým som ťa hľadal...." Viem, chápem, rozumiem.


Policajt je našťastie chápavý, zaplatíme pokutu a auto nám vydá napriek tomu, že bol rozhodnutý, dať nám ho až na druhý deň.
Sme doma. Vynesiem spiace deti, líham do postele a posledná moja myšlienka je..."Konečne, na všetko ostatné budem myslieť zajtra..."

Maria Garabasova

Maria Garabasova

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Píšem príbehy tak, ako mi ich život prináša. Niekedy smutne, niekedy s humorom. Cestujem, hľadám, ućím sa. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu